Mladík telefonoval. Nie však diskrétnym spôsobom, ako to civilizovaní ľudia zvyknú robiť, ale spôsobom "to, čo hovorím, musí počuť celý autobus". Preto mi nedalo nepočuť tú onú vetu, vďaka ktorej môj zúfalý tlak nadobudol normálne rozmery. "Šak onéééé, počúvaj ma ty tu sem, viem hrať na gitare, kresliť viem, sa do toho rozumiem! Som proste najlepší a sa zo mňa všetci pose*ú!" Jeho prízvuk napovedal, že asi nebude od nás. Pozerám na neho, že reku, sebavedomie mu nechýba. Skoro som splnila posledné slovo z jeho výpovede! Kresliť vie, hrať na gitare vie a ešte sa do toho aj rozumie! Čo tam po tom, že sa nevie vyjadrovať a neadekvátne gestikuluje.
Prinútilo ma to znížiť hlasitosť piesne a začať uvažovať. Ako je možné, že jeho sebavedomie je také veľké, keď to moje mu siaha sotva do polky lýtok? Možno je to len obranná maska, akýsi štít, ktorý ho chráni pred zraniteľnosťou. Možno to má doma naozaj ťažké, nikto mu nerozumie, je vo vzdorovitom veku, hľadá sa. Útočiskom mu je gitara a štetec, tam vkladá svoje pocity. Lepšie akoby mal piť, fajčiť, drogovať. Až som sa zahanbila, ako rýchlo som ho odsúdila. A to len vďaka kapucni, dlhým vlasom a svojskému vystupovaniu. Keď odloží mobil do vrecka džínsov, ktoré má zosunuté skoro po kolená a prebodne ma pohľadom, pokúšam sa o konverzáciu: "Mamina?" "Aaaale prd! Matka!" Prikyvujem hlavou, že rozumiem, aj keď v skutočnosti nerozumiem. Tak asi som ho začala ľutovať zbytočne. Taký odpor, aký vložil do slova "matka", brrrrr, až ma v duchu striaslo. Mladík pokračuje dialóg, asi sa domnieva, že ma to zaujíma. Svojím spôsobom je jeho domnienka správna. "Mi vkuse nadáva, že nič nerobím, že sa len flákam, že som neni nikdy doma. A čo tam mám robiť? Otec je vkuse schľastaný a ona vkuse fajčí, sa vkuse len hádajú a ľutujú, že nemajú prachy. No čo by som tam robil? Nechcem skončiť ako oni! A mi nerozumejú, ale že vôbec, len vkuse pindajú!" Ani sa nepozastavím nad jeho nadmerným použitím slova "vkuse". Príde mi ho ľúto, teraz sa už úplne hanbím za svoje myšlienky. Snažím sa to napraviť: "Takže hráš s kamarátmi na gitare, a keď nie si s kamarátmi, tak kreslíš? Pomáha ti to dostať sa cez to všetko, čo máš doma." Pritákava a usmeje sa. Úsmev z neho spravil úplne iného človeka. Je rád, že mu niekto rozumie. Dozvedám sa, že sa volá Marek, a že o dva roky bude maturovať a potom by sa chcel venovať hudbe. Aký príjemný chalan, aj napriek obalu!
Upozorní ma, že o chvíľu vystupuje a ja si všimnem, že som minula svoju zastávku. Nevadí, stálo to za to! Postaví sa, chytí ma za plece, žmurkne na mňa a povie: "Aaaahoj, kotě! Dík, že si tu bola. Tak niekedy." Kotě sedí na sedačke ako obarené. Myšlienky sa predbiehajú, skáču, robia kotrmelce. Napravím si šál, odložím slúchadlá do kabelky, pozriem do okna, usmejem sa, utriem slzu a vystúpim. Tak niekedy. :-)